Akčné mamy

Často som však mala pocit, že pracujem s negatívnou emóciou, strachom, ďalekou a nejasnou budúcnosťou a s nehmotným produktom. Úprimne musím priznať, že miestami to bolo ubíjajúce a to predovšetkým vtedy, keď ku mne chodili klienti, ktorí mali zlú skúsenosť s neprofesionálnym agentom, boli sklamaní a svoju zlosť a frustráciu si vybili na mne.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa začala pohrávať s myšlienkou nájsť si aj iný alternatívny smer podnikania, ktorý zákazníkom prinesie radosť tu a teraz, kde nikto nebude musieť na výsledok čakať pár rokov, ale bude sa tešiť zo zakúpeného produktu hneď.

Takto teda vznikol nápad na vašu stolovú hru. Povedzte nám o nej viac.

Lingolandia vznikla nevinne a postupne. Prvotný nápad vznikol v mojej hlave asi v roku 2017, ale je potrebné priznať, že finálna verzia prešla kľukatou cestou. Mojim cieľom bolo vytvoriť hru, ktorá bude zábavná a ktorá hráčov aj niečo naučí. Tak ako prvotný nápad naberal reálne kontúry, aj hra sa dostávala do iných dimenzií.

Takže ste chcela ľuďom priniesť niečo, čo by ich zaujalo, zabavilo ale aj niečo naučilo?

Už dlhší čas, a aj po osobných skúsenostiach s ľuďmi, som mala totiž pocit, že je potrebné začať na vzdelávanie a zmýšľanie ľudí pozerať inak a chcela som vytvoriť niečo, čo by pomáhalo hravou formou vzdelávanie a hlavne, niečo, čo by ľudí naučilo viac spájať súvislosti, podporovalo ich kritické a analytické myslenie. Možno to znie komplikovanie, ale výsledok je úplne jednoduchý, len som chcela, aby ľudia časom po prečítaní článku alebo prijatí nejakej informácie, vedeli čítať aj medzi riadkami a vytvoriť si svoj vlastný názor.

Komu je teda hra Lingolandia určená?

Prvotná predstava bola určená len pre deti predškolského veku a prváčikov, lebo presne v tom čase sa moja dcérka učila rozpoznávať počiatočné písmená slov. Moja mama je totiž učiteľka v materskej škole. Doma sa to odzrkadlilo v tom, že s vnúčatami rada cibrila ich schopnosti a zručnosti rôznymi hrami. Aj počas cestovania často hrávali hru „vymysli slovo na písmenko M“. A neverili by ste, aké to bolo na začiatku pre dcéru komplikované, kým sa jej to v hlave pospájalo. Aj neskôr, v prvom ročníku sa ukázalo, že to, že my vieme písať slová a hláskovať teda nie je až taká samozrejmosť, a tým malým deťom to príde ako španielska dedina. Toto bol základný koncept hry – hľadať slová na rôzne písmenká.

Pri jej tvorení som však zistila, že by bola škoda, keby hra ostala len pre obmedzenú vekovú kategóriu. Chcela som, aby sa stala obľúbeným členom domácnosti. Momentálne je hrateľná na rôznych úrovniach náročnosti, v rôznych cudzích jazykoch, tak aby sa dala prispôsobiť viacerým vekovým kategóriám detí a aj pre dospelých.

A ako sa teda “zrodí” taká hra? Ako vyzerala jej cesta od nápadu k reálnemu produktu, ktorý ste držala v rukách?

Život ma naučil, že dobré a kvalitné veci nejdú ľahko. Ani Lingolandia sa nerodila ľahko a po celý čas sme sa stretávali s väčšími alebo menšími problémami, ktoré však boli riešiteľné.

Prvý problém bol hneď na začiatku v ilustráciách. Keďže ja sama mám na výtvarné umenie obe ruky ľavé, bolo jasné, že si musím nájsť na to človeka. Aj keď som si myslela, že čo už na tom môže byť ťažké, veď to každý, kto vie, hneď pochopí a nakreslí tak, ako chcem. Opak bol pravdou.

Cez ruky mi prešli minimálne 3 ilustrátorky alebo maliarky, od neznámych odporúčaných kontaktov až po kamarátky a so žiadnou sme neboli naladené rovnako. Vo výslednom efekte mi niečo chýbalo. Šmrnc alebo iskra? Až po dvoch rokoch hľadania som od sesternice dostala kontakt na jej kamarátku,  talentovanú Slovenku žijúcu v Španielsku, Ninu Šefčíkovú. Napísala som jej mail, v ktorom som predstavila hru, vysvetlila jej princíp a nechala voľnú ruku. Jedným z mojich životných kréd je nechať profesionálov robiť si svoju prácu a nehovoriť im do toho, veď nikto z nás nie je odborníkom na všetko.

Nakoniec sme sa dohodli na postupnom vytváraní ilustrácií

Ninka dostala databázu slov a jej úlohou bolo na základe jej fantázie ich ilustrovať. Ešte aj dnes si pamätám, keď mi poslala prvých 5 ilustrácií – po ich zhliadnutí som nadobudla vnútorný pocit, že konečne všetko do seba zapadlo. Nina totiž do celého projektu vložila svoj vlastný dielik a aj tým, že mala voľnú ruku, celú hru posunula na inú úroveň. Pre mňa sú tie ilustrácie úžasné v tom, že dávajú voľnosť fantázií, niektoré sú abstraktné, ale čo by to bolo za hru, ak by všetko bolo jednoznačné.

A potom sme sa potýkali s problémami ohľadom vydania. Bolo potrebné skĺbiť celkové náklady na jednu hru tak, aby konečná cena pre zákazníka bola prijateľná. Od začiatku sme mali jasno v tom, že nechceme ísť čínskou cestou a ani cestou plastov. Stavili sme na prírodné materiály, aby sme aj takýmto spôsobom budovali udržateľnú kvalitu životného prostredia pre budúce generácie. Ak chceme niečo zmeniť, každý musí začať sám od seba.

Znie to, ako naozaj náročné obdobie. Čo vám najviac pomáhalo zdolávať krízy?

Lingolandia bola výzva. Prejsť si celým procesom bol zážitok a teším sa, že som sa na túto cestu dala a že sme to zvládli dotiahnuť do konca a dali Lingolandii fyzickú podobu. Verte, boli obdobia, kedy nešlo všetko podľa predstáv, dostali sme sa do slepých uličiek a mala som chuť to nechať tak. V takýchto obdobiach ťahala Nina, prišla s nejakým novým nápadom, dobrou správou alebo impulzom, čo ma znova naštartovalo. Ja osobne som človek spoločenský a myslím si, že v tíme, v ktorom sú ľudia na rovnakej vlnovej dĺžke, sa pracuje ľahšie ako iba individuálne.

Ako teda vyzerá taký spoločný čas, ktorý trávite s deťmi? Tipujem, že rôzne hry budú jeho súčasťou.

My doma sa snažíme stráviť spoločný čas aktívne. Deti som nikdy nebrala ako prekážku, preto od mala chodili s nami všade. Viedli sme ich k spoločenskému životu, doma sú zapájané do všetkých domácich prác a podporujem ich, aby si vyskúšali všetky aktivity, ktoré ich napadnú. Cez leto chodíme často na bicykle a v zime zase lyžujeme. Počas školského roka je to trochu náročnejšie, keď je program v rámci povinností a krúžkov nabitý, ale cez prázdniny prídu na rad aj spoločenské hry – sami radi hrajú pexeso, Čierneho Petra či Človeče nehnevaj sa. A dcérka, keďže je hrdá na svoju mamu, sa nechala sama vtiahnuť do sveta Lingolandie.

Keď sme naposledy hrali Lingolandiu doma, prekvapila ma dcérka, ktorá si vytiahla písmenko E a vyložila kartu s veterným mlynom s tým, že povedala E-energia. A to je na tom úžasné, že si to takto dokázala vo svojej hlave a bez našej pomoci spojiť. Lebo jedným z cieľov Lingolandie je hravou formou naučiť deti spájať súvislosti a logicky uvažovať.

Aké máte plány s Lingolandiou do budúcnosti?

Na začiatku bola Lingolandia iba stolová hra. No postupne, ako sa stávala fyzickým produktom, sa nám prirodzene ukázalo, že to nebude iba stolová hra. Pre nás sa Lingolandia stala synonymom dobrodružstva v každom smere a chceli by sme z nej vybudovať značku. Už teraz, aj keď ešte nemôžem prezradiť úplné detaily, sme sa s Lingolandiou posunuli od klasickej stolovej hry k ďalším projektom a produktom, ktoré bude Lingolandia zastrešovať. Sme otvorení novým výzvam a tešíme sa, keď naša práca môže prinášať druhým úžitok.

Ale teraz, v najbližšej budúcnosti, sa tešíme, že Lingolandia sa dostala pod ochranné krídla Ludopolisu a netrpezlivo čakáme, kedy sa objaví na pultoch aj v kamenných obchodoch.

Máte nejaký svoj tip, ako priviesť deti k spoločenským hrám? Nie každé dieťa to musí baviť.

Podľa mňa sú deti od prírody hravé typy a je na rodičoch, aké herné vlastnosti v nich budú budovať a podporovať. Niekomu viac vyhovuje hrať sa v piesku a stavať hrady, niekomu hrať sa s papierom a maľovať alebo inak tvoriť. Spoločenské hry pre deti sú podľa mňa špecifické v tom, že ak majú splniť svoj účel, je potrebná súčinnosť a trpezlivosť rodičov. Žiadna spoločenská hra nezabezpečí, že po prvej hre bude mať hráč dokonalú pamäť, bude dokonalý stratég alebo, v prípade Lingolandie, bude jazykovým expertom.  Ale podľa mňa spoločenské hry vytvárajú aj dobrý základ do života, kedy nás naučia prijať prehru či hľadať alternatívne riešenia. A tiež si myslím, že deťom je skoro jedno pri akej hre, ale hlavne, že strávia spoločný a príjemný čas s rodičmi.

Aká je vaša akčná vlastnosť?

Samu seba pokladám za akčného človeka. Väčšinou potrebujem byť v pohybe, rada niečo vymýšľam a hľadám cesty, ako tie výmysly zrealizovať. Som tvrdohlavá a mám rada výzvy. Slovíčko „nedá sa“ vo svojom slovníku používam iba málo a akceptujem ho, až keď vyskúšam všetky možností. Mám rada spoločnosť, spoznávanie nových ľudí, s ktorými si môžem vymeniť názory a navzájom sa môžeme od seba čokoľvek naučiť.

Máš nejakú rodičovskú radu, ktorou by ste chcela inšpirovať iné akčné mamy?

Je ťažké dávať rodičovské rady, lebo každý rodič a aj každé dieťa je iné. Sama to vidím na svojich dvoch deťoch, ktoré sú úplne odlišné. Často sa smejem, že kým prvorodená dcérka bola „katalógové“ bezproblémové dieťa, ktoré od narodenia bolo samo vychované, druhorodený syn mi to zrátal aj s úrokmi. Aby som si náhodou nemyslela, že na všetko existuje univerzálny recept.

Čo môžem odporúčať mamám, aby nechali deti voľne dýchať a skúšať nové veci. Nebojte sa, aj tie malé stvorenia majú vrodený pud sebazáchovy. Mne sa to ukázalo, keď som učila dcérku lyžovať, mala vtedy 3 roky. Podotýkam, že dcérku to bavilo a chcela, do ničoho nebola nútená. Ale brala to tiež ako hru, keď vedela, že niekto je pred ňou, dáva na ňu pozor, chytá ju, tak sa extra nesnažila.

Až raz môj otec povedal, aby som ju nechala ísť dole kopcom samú. Tak som pozbierala odvahu a nechala ju ísť odkázanú samu na seba. Neverili by ste, keď videla, že teraz je to iba na nej, správala sa úplne ináč, ako keď sme ju istili. A viete, aký je to úžasný pocit, keď vaše 3-ročné dieťa zíde krásnymi cielenými oblúčikmi dole kopcom? Ako matka som vtedy od hrdosti vyrástla 10 centimetrov. A odvtedy sa snažím držať hesla, že rodič je na to, aby podal dieťaťu pomocnú ruku keď spadne, lebo vlastnou skúsenosťou sa dieťa najviac naučí.